Vysoké Tatry

Ako sa kakauko samé do Tatier vybralo…

1. deň

Tatranská Polianka – Velický most – Velická Poľana – Sliezsky dom

Vzdialenosť: 4.7 km
Stúpanie: 675 m
Klesanie: 0 m

Vstanem ráno v Smokovci, pobalím veci a šup ho na Štrbské sa pomotať, dať si predčasný obed, lebo o 12 už som chcela kráčať z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom. Plán bol prespať a ráno sa vydať na túru cez Zbojníčku na Hrebienok. Ok, lôžko v turistickej izbe rezervované (na prespatie stačííí), štuple do uší nabalené a mohla som vyraziť (izba má kapacitu 9 lôžok a ja som teda nič nechcela nechať na náhodu, lebo posledné, po čom som túžila, bol chrápajúci či funiaci, či obojaký turista).
Jak si tak kráčam, rozpošlem domov a 2 kamoškám smsku, že teda vyrazila som a keby dlho stojím, nech ma idú hľadať po zelenej značke (viem ja, či tá rolnička je na, či proti medveďom? Čo ak si ma spletú s ovečkou so zvončekom na krku? Ale to asi skôr s kravou)
Na to mi dojde smska od jednej z nich, že príjemnú prechádzku a hore ťa čaká prekvapko. Ja pomaly žalúdočné kŕče, že zaškrtím ju, ak ma tam bude čakať vyškerený personál s tortou v ruke a pesníčkou Happy Birthday. Potom, že to by mi hádam neurobila, možno ma bude čakať na posteli nejaká bonboniéra (opäť do mojej mysle vstúpil chrápajúci a funiaci turista, pričom som si predstavovala, že mi tú moju čokoládku zožral a to by ešte len zažil, čo je to peklo na zemi).
Jak si tak cupkám, kochám sa, ani sa nenazdám a za necelé 2 hodinky som pri Sliezskom dome. Pofotím, napíšem, že som ok a idem sa ubytovať do turistickej izby k chrápajúcemu turistovi, ktorý cestou v mojej hlave nabral celkom reálne kontúry (už len meno mu vymyslieť). Recepčný pýta občiansky, niečo ťuká a podáva mi kartu od dverí do izby (takú tú, ktorá isto nie je od turistickej izby). Hovorím mu, že to bude asi omyl, pretože ja mám objednané lôžko v turistickej izbe a toto isto nie je odtiaľ. Hodil úsmev a vraví: ,,No nie je, ale vy máte veľmi dobrú kamarátku, ktorá vám k narodeninám podarovala ubytovanie v samostatnej izbe…..“ Ľudze moji, ta co še ona zbešnela už načisto?? Potom pán mal ešte nejaký monológ k tomu, ktorý som veľmi nepamätám, lebo v hlave mi išlo len, že: ,,ja ju zaškrtím… ona sa zbláznila… jej švihlo.. ja ju zaškrtím…“. A tuším som to aj vravela nahlas, lebo pán recepčný prestal na chvíľu hovoriť a len pozeral, čo zo mňa ešte vyletí.
No ale v skratke, odporúčam každému, je tu nádherne, príjemný wellness s krásnym výhľadom a tá kuchyňa! Mňam, výborne varia a pečú domáce koláče!
Kamoške som hneď písala, že si to s ňou vybavím, keď prídem domov. Takéto šoky robiť, skoro mi jabĺčko v kolene vyskočilo druhýkrát. Ale aby som nebola úplne za hovado, bola som vďačná, dojatá a prežratá a kto ma pozná, ten vie, že najedené kakauko = spokojné kakauko. Týmto jej ďakujem najsamviac ešte raz! Ani neviem, kedy naposledy ma niečo takto príjemne prekvapilo…

2. deň

Sliezsky dom – Poľský hrebeň – Zmrznutý kotol – Prielom – Zbojnícka ch. – Nad Reinerovou ch. – Hrebienok

Vzdialenosť: 12.9 km
Stúpanie: 785 m
Klesanie: 1180 m

No, ako by som to… Asi začnem hneď zrána. Prekvapivo budík o 6.00 mi nespôsobil zástavu srdca, práve naopak. Vystrelila som z postele, pobalila veci do vaku, absolvovala rannú hygienu a davaj ho von sledovať východ slnka. Neviem, toto asi veľmi nemá zmysel popisovať, kým to človek naživo nezažije, ale jedným slovom nádhera. Všade ticho, iba spev vtáčikov a zvuk vody tečúcej potokom dopĺňali obrysy hôr, spoza ktorých sa snažilo vykuknúť slnko. Na opačnej strane doliny sa zas končiare hôr mohli tešiť z prvých ranných lúčov. (foto č.1)

No dobre, dosť bolo romantickej poézie, poďme trochu poprovokovať chuťové poháriky. Keďže som chcela vyraziť čím skôr, už 6.50 som v reštaurácii spojazdňovala kávovar. Čo tam po tom, že raňajky začínali od 7.00.  Ľudze moji, zaš vam to hutorim. Ice sebe do toteho Sliezskeho domu, bo to daco nenormalne, ale že nenormálne! Praženica na slaninke bola najlepšia, akú som kedy jedla. Pučím sa ňou a pomedzi to sa obzerám na hory, že ako vyzerá počasie. Modrá obloha, paráda. Aj keď v tej chvíli som chcela, aby bolo hnusne, len aby som sa mohla ďalej napchávať praženicami, domácim sladkým pečivom a podobnými dobrotami . Vtedy som ešte netušila, že sa mi to ,,prianie“ splní. Akurát, že o niečo neskôr, kedy už nebolo cesty späť.
7.30 vyrážam zo Sliezskeho domu, okolo Velického plesa, ďalej popri Velickom vodopáde. Tu sa mi rozviaže šnúrka, tam mi teče sopel, hentam sa potknem, potom fučím do kopca. A tak si mrmlem, že som sa mala na to všetko radšej vykašľať. Že keby aspoň nejakého kamzíka zbadám, tak sa mi hneď lepšie samej kráča. Obídem skalné bralo do kopca, kedy sa dostanem na lúku, ktorú z ľavej strany obklopoval Gerlachovský štít spolu s jeho kolegami, spredu Poľský hrebeň a sprava Granátová stena. Kochám sa výhľadom (foto č.2) a skoro som odpadla. Myslela som najprv, že sa mi to sníva. Na lúke sa spokojne páslo cca 17 kusové stádo kamzíkov (foto č. 3). Len som tak stála a čumela, kamzíky žúvali a tiež sem tam čumeli. Nenechali sa rušiť mojou prítomnosťou, tak som sa pomaly vytratila. Stúpam vyššie, začína pribúdať snehu, ale počasie je stále krásne (foto č. 4). Dostávam sa k poslednému úseku pred Poľským hrebeňom, kde ma skoro vykotilo (foto č. 5). Ako vážne? Toto?? A ja som sa cítila jak majster sveta, keď som dala reťaze v Jánošíkových dierach. No nič, vydriapem sa tam štýlom tehotného prežratého kamzíka (rozumej visím na reťazi a opatrne sa snažím nohami zachytiť o skalu). Som taaam, Poľský hrebeň.
Kochám sa nádherným výhľadom na okolité štíty (foto č. 6) a občas mi vybehne očko aj na oblohu, kde ma mierne začne zneisťovať počasie (foto č. 7). V tom mi príde smska, aby som si dávala pozor, lebo že v Tatrách hlásia víchricu. Ha! Tu? Tu je bezvetrie, len mraky, akurát sa chystám na výstup na Východnú Vysokú. Vyšľapnem prvých pár metrov, obloha sa zas o niečo zatiahne, dokonca aj mierny vietor zafúka. Avšak tu narazím na úzky chodník so zamrznutým snehom, kde nebolo ani stopy. Hups, nejdem riskovať, radšej sa vrátim a budem pokračovať cez Prielom na Zbojnícku chatu. Len čo som zišla tých pár metrov naspäť na Poľský hrebeň, prišiel silný vietor a ja som sa musela prikrčiť ku skale, aby ma nesfúklo. Jo jo, aj konštrukciu ako ja skoro odvialo. Prichádzajúci vietor prifúkol dvoch nemeckých turistov, ktorí išli taktiež zo Sliezskeho domu. Samozrejme som ich hneď použila ako fotografov, lebo veď kto by mi veril, že ja, čo by etiópska bežkyňa, som bola na Poľskom hrebeni (foto č. 8). Spoločne schádzame dole k Zamrznutému plesu a len hádame, kade asi môže ísť turistický chodník. Následne bolo potrebné vystúpať takmer 200 výškových metrov na 0,7 km. Súvislá vrstva zamrznutého snehu, do ktorého sa neurobila ani stopa keď sa tam postavil dospelý človek, pribúdajúce mračná a stále sa zosilňujúci vietor mi na pohode veľmi nepridávali. Nuž ale čo, variantu vrátiť sa som považovala za nebezpečnú (resp. nebezpečnejšiu ako pokračovať), pretože úsek bol veľmi exponovaný. Neviem, či ste niekedy išli tadiaľ, prípadne si pozrite fotku na google -Prielom (alebo foto č. 9), ale teda ja som skoro naložila do gatí za dvoch (aj vzhľadom na to, že tam bol zamrznutý sneh a vietor už dosiahol silu víchrice). V tom momente som myslela, že som videla už ozaj všetko. No mýlila som sa. Jak sa driapem cez ten úzky žľab na Prielom, oproti mi ide asi 50 ročný chlap, čo vyzeral ako z Nepálu (alebo mal 70? Neviem, veď oni všetci vyzerajú tak mlado). Šúcha sa po zadku dole žľabom, triaslo ho jak drahého psa a to ešte nebolo všetko. Prosím pekne, tento človek mal oblečené rifle, ktoré mal nakomplet mokré a obyčajné tenisky (foto č. 10). Nevyzeral veľmi príčetne a že by mal energiu, tak sa ho pýtam, kam ide. Že na Sliezsky dom. Ja som myslela, že zle počujem, lebo veď to nemôže človek v hentakom stave, počasí a oblečení myslieť vážne. No on zopakoval, že na Sliezsky dom. Tak mu vravím, že ja odtiaľ idem a je to veľmi nebezpečné, nech sa vráti na Zbojníčku. Naspäť by to bolo okolo hodiny, na Sliezsky dom aj 3 h vzhľadom na počasie. Opäť som ho upozornila, že je to veľmi nebezpečné, počasie sa zhoršuje a on je celý mokrý. Nechcel ani počuť, ok, tvoja vec, tvoj život, čau. Fakt by ma zaujímalo, ako tento človek dopadol.
Vyškriabem sa na Prielom a tu opäť stretávam Nemcov, pretože netrafili značku a tak zliezali naspäť. Človeku sa hneď lepšie ide, keď má niekoho pred sebou. Aj keď oni asi neboli toho istého názoru, nakoľko sa mi pri zostupe uvoľnila spod nohy veľká skala a keby nezakričím: Heeey, be carefuuuul! (v tej chvíľi mi nenapadlo Achtung! Achtung!), chalan by doturistikoval (ktovie tiež, ako dopadli, nakoľko na Zbojníčke si dokupovali mačky a išli na Téryho chatu – wtf? V takom počasí?). Čoskoro sa mi stratili z dohľadu a ja som opäť sama bojovala o svoj život (ok, ok, možno trochu preháňam, ale v tej chvíli som to tak pociťovala). Aj pád na ostrú skalu chrbtom bol, aj zopár pošmyknutí, vybraný slovník dlaždiča taktiež nesmel chýbať. Akoby toho nebolo dosť, tesne pod Prielomom začalo pršať. Ok, paráda, už len blesky (toto som ani vo svojej mysli nespomenula, nakoľko dve predchádzajúce ,,želania“ sa mi vyplnili).
Pri zostupe na Zbojníčku stretávam ďalších dvoch turistov, ktorí mi šli naproti. Dali sme sa do reči, pýtali sa odkiaľ idem, a že oni chcú ísť tadiaľ kade som išla ja. Opäť som im popísala situáciu, avšak títo vyzerali, že im je život aspoň trošku vzácny. Tak že oni idú a keď bude zle, tak sa otočia. No veru, že prišli na chatu nejaký čas po mne, že to nedali. Aj som bola rada, netreba zbytočne riskovať, tie hory tu budú aj inokedy. Prestáva pršať, chatu mám pohľadom na dosah a v tom si všimnem pri plese dvoch kamzíkov. Jeden ma zbadal, ten bol opatrný. Avšak jeho kamoš bol tak zaujatý jedlom, že som sa k nemu priblížila na 10 m (foto č. 11). To presne ako ja. Keď mám jedlo, nevnímam ani obraz ani zvuk – sila prítomného okamihu tomu hovorím. Spravila som cmuk, potom cvak, potom papa a išla som sa zohriať. Ani neviem, ako dlho som bola na Zbojníckej chate, ale počas mojej návštevy sa tam vystriedalo zopár turistov. Len ja ako štamgast som liala do seba jeden čaj za druhým. Inak, fazuľová polievka bola brutálne dobrá. Potom prišiel nejaký chalan, dal si pivo, zabrnkal trošku na erárnej gitare a pobral sa ďalej. Všimla som si jeho zvláštne tetovania na oboch rukách, ako náramky. Viac vám k nemu teraz nepoviem, iba toľko, že sa ešte ocitne na konci tohto príbehu. A že záver bude dramatický, to vám môžem sľúbiť.
Pomaly dážď ustáva, občas aj vietor, a tak sa rozhodnem pokračovať. Snehu ubudlo, pribudla zeleň a to sa hneď lepšie kráčalo. Sem tam ma ešte vietor pleskol o skalu, ale nič hrozné. Vždy som si spomenula na tie zlé podmienky medzi Poľským hrebeňom a Prielomom a tak toto bola pre mňa prechádzka kvetinovým sadom. Cesta zo Zbojníckej chaty sa zdala nekonečná, avšak pásmo kosodreviny znamenalo, že niekde kúsok už je pásmo lesa a niekde kúsok už je Hrebienok. No dobre, boli to ešte 2,5 hodiny, ale človek musí v takých podmienkach myslieť pozitívne. Inak, akože do krku by som napchala ich veľdielo tým, ktorí mali sračku jak po segedíne s burčákom a ani sa neunúvali zísť meter či dva z chodníka. To ako ozaj ste museli vykonať svoju potrebu nad Reinerkou rovno na turistický chodník? A keby len jeden, ale toto vyzeralo na celý zájazd. Bodaj by ste sa v noci dosrali až za ušami…
Od Reinerovej chaty to už je na Hrebienok čo by človek kameňom dohodil a ja som sa nevedela dočkať, až si sadnem do lanovky. O chvíľu sa mi táto predstava splnila a tak som sa vydala na stanicu, lebo autíčko odpočívalo v Tatranskej Polianke. Mala som dobrých 45 min, kým mi išiel vláčik a tak som sa rozhodla doplniť kalórie v neďalekom bistre. Samozrejme ako správna dáma som si objednala pečenú klobásu. Zrazu niekto vojde do bistra, ale veď neriešim. No keď vyložil ruky na stôl a vyhrnul si rukávy, hneď mi došlo, že je to ten chalan zo Zbojníckej chaty (mám zlú pamäť na tváre). Dali sme sa do reči a ja som sa mohla pustiť do mojej klobásy. Nebol slovák, a tak som použila moju self-taught english. Prvé sústo hádžem do úst jak zadarmo, on niečo rozpráva. Zrazu si uvedomím, že ho nevnímam a jediné, o čo sa snažím, je posunúť kus klobásy dole hrdlom. Nič. Skúsim ešte raz, nič. Mierna panika, ale stále sa to dá zachrániť jeho pivom. Chalan kuká jak vyoraná myš, prečo som mu vzala spred nosa pivo, ale nechá ma. Glgám, nič, klobása je stále na svojom mieste, zaseknutá v krku. Zisťujem, že sa nemôžem nadýchnuť, oči vytreštené, dokonca ani prsty do krku na dávenie nepomohli. V tom chlapík vyhodnotil, že to už je vážne (bodaj by nie, keď tam so mnou hádzalo jak na festivale), schmatol ma, treskol ma po chrbte (au, moje bobenko z pádu na skalu), klobása vyletela a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. Ako bonus som im ešte aj ogrcala podlahu (to máte za to pane vedoucí, že ste sa dívali spoza pultu, ako sa tam človek dusí a ďalej ste čapovali pivo). V tej chvíli som bola neskutočne šťastná, že mi osud prihral do cesty tohto týpka, lebo nebyť jeho, neviem ako by to dopadlo. Nakoľko štamgasti od vedľajšieho stola sa ani len neunúvali otočiť sa, čo sa deje no a pán vedúci… Ten neprišiel ani vtedy, keď som mu ogrcala bistro. Iba na konci, ako som mu niesla nezjedenú klobásu sa ma opýtal, že či mi nechutila. Nie pane, bola výborná, len som si ju nestihla vychutnať, lebo som sa ňou skoro zabila. A viete čo on na to? Nooo, veď aj som si všimol, že sa s vami niečo deje, ale som myslel, že… Neviem, čo si myslel, lebo som sa otočila a odišla som preč. Keď som nezaujímala ja jeho vtedy, keď som sa dusila, mňa potom nezaujímalo, čo si on myslel.
Počas mojej túry som mala v hlave rôzne katastrofické scenáre, ktoré neboli tak ďaleko od reality (našťastie ostali len scenármi). Ale že by ma na konci dňa po tom všetkom zabil kúsok klobásy, tak to by mi ani vo sne nenapadlo.
Pri stole som sa s mojim záchrancom ešte chvíľu rozprávala a vypadlo z neho, že je Američan a je na ceste po Európe. Nejak slovo dalo slovo a my sme o dva dni spolu absolvovali ferratu Kyseľ. Ale o tom nabudúce…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *