Prechod Nízkych Tatier

Dokončenie prechodu Nízkych Tatier – deň prvý

Trasa: Chopok, rázc. – Dereše, rázc. – Poľana – Kotliská – Chabenec – Malý Chabenec – Ďurková, útulňa
Vzdialenosť: 11,5 km
Stúpanie: 465 m
Klesanie: 840 m
Úvodný obrázok: www.mapy.hiking.sk

 

Tak nie, aby mi bolo dosť tých skoro 70 km, kde som sa zmordovala a dala zbohom celému hrebeňu Nízkych Tatier aspoň do čias, kým ozaj nebude zo mňa ten etiópsky bežec… Niéé, kakauko vidí v kalendári dva voľné dni a už aj balí spacák a karimatku. Veď treba to dokončiť a odfajčiť si aj druhé koleno, no nie?  

V nedeľu po robote sadáme s fešim do auta a fičíme si to smer Jasná do rezervovaného ubytovania v Chate Záhradky. Ideme sa ubytovať do bývalej turistickej chaty a mne sa vynárajú spomienky, keď som chodievala do školy v prírode. Ach, krásne to časy! 🙂 Pokiaľ si nepotrpíte na luxus, ale potrebujete sa len vyspať pred túrou a radšej uprednostníte cenu (my sme platili 15 eur na osobu), chata Záhradky by mohla byť pre vás. Navyše vzdialenosť od lanovky je asi 50 m, raňajky sú fasácke a pani na recepcii bola hotový anjel! 

Autíčko ráno nechávame zaparkované pred ubytovaním (týmto ďakujem milej pani z recepcie ešte raz) a hor sa na lanovku. Iste si niektorí poviete, že ha, čo je to za turistku, ale môžem sa na to vyprdnúť, aby som sa driapala 3-4 hodiny na Chopok cez ten skántrený les a navyše som tú trasu už absolvovala. Tak sme si povedali, že radšej si ušetríme tie hodiny a potom môžeme dlhšie vegetiť pri útulni.

Kupujeme si jednosmerné lístky hore a presúvame sa k lanovke, ktorú majú o pár minút spustiť. Premiéru dnes má moja cestovateľská a turistická parťáčka Zuza. Nečakajte nejakú dvojnohú laňku, co se nese, Zuza je moja plyšová sova na batohu. Akože trochu sa cítila trápne v lanovke, celý čas mi pílila uši, že si to mohla vyletieť. Hej mohla, ale kto ťa bude dávať dole z káblov, keď sa zachytíš tým tvojim roztopašným lietaním? Tu pekne seď a kukaj…

Kakauko je v lanovke za debila, lebo výstroj má (aj krízovú), ALE… má sandále. Hej cica, lebo tebe pomôže ten mejkap na ksichte, batôžtek (kde sa ani nepremokavá bunda nezmestí), našpúlená papulka a zrkadielko v ruke, keď ťa chytí búrka po ceste na Ďumbier. Hlavne, že máš boty ako na Everest 😘. No, ale upokojíme sa. Začíname rýchlym výstupom na Chopok, kde ma už čaká môj tradičný čierny mrak, čiže výhľady nula celá nula prd. Počasie za Derešmi máme parádne a tak ma aj trochu s odstupom času mrzí, že sme len kráčali a kráčali a nezastavili sa niekde na hoďku-dve len tak povegetiť. Že veď potom, keď zložíme batohy na útulni, pôjdeme naspäť na hrebeň a tam sa budeme váľať a kochať. Všade je ľudoprázdno a my si spolu s kráčaním užívame aj zvuky prírody. Na moje a spoluturistove prekvapenie nepyskujem ako chorá vrana, ale to bude tým, že táto trasa je úplná prechádzka. Ako si tak vykračujeme po tých širokých nádherných holiach každý vo svojom myšlienkovom svete, zrazu ma feši zablokuje a pred ksicht mi pleští jeho dlaň, nech som ticho. Nechápem, o čo mu ide, už-už mu idem jednu tresknúť kres papuľu, že čo ma tu napáda, keď tu zrazu nasmeruje svoju druhú ruku na početné stádo kamzíkov. Tešíme sa ako malé deti, v tichosti ich pozorujeme, ako sa pár metrov od nás nerušene pasú, urobíme pár fotiek a pomaly sa vytratíme. Niečo krátko poobede dorazíme na útulňu Ďurková a tak ako prví si chytáme flek hore v podkroví, kde je miesto asi pre 30 ľudí.

V ten deň absolvujeme už len nejaké to doplnenie energie a tekutín aj iným druhom ako je voda, vysnívaný veget pod hrebeňom a hajde spať. Teda, to som si v tej chvíli len myslím. Nejaký borec sa tam ožral, asi ako 80% osadenstva. Čo teda nie je zásadný problém, lebo všetci spia ticho ako myšky (vrch je úplne plný ľudí). Ale tento zver, kristušát… To keby počuje Tyranosaurus Rex, tak s plačom ujde. Moje štuple do uší môžem akurát tak zahodiť, lebo to sú také decibely, že mám pocit, akoby ležal vedľa mňa (bol na opačnej strane izby). Doteraz nechápem tých ľudí okolo neho, či boli mŕtvi, alebo tam mali zraz hluchonemých? NIKTO z jeho známych mu nič nepovedal.

Môj spánok je v tú noc asi ako doobedný výhľad na Chopku, čiže nula bodov. Spoluturista o pol štvrtej ráno ide venčiť hada a keď sa vráti, tak mi vraví, aby sme sa presunuli na lavičky dole, že tam to nie je počuť. Berieme spacáky a karimatky, rozložíme sa dole a po pol hoďke konečne na mňa prídu driemoty. Akurát keď sa dostávam do hladiny alfa, niekto sa zhora vyrúti, že teda tiež ide venčiť. Ok, nevadí, zašijem sa do spacáku, nejak prežijem do šiestej. Za 10 minút zase treskot. Bohaaaaaa… Toto už ale má aj trochu grády, lebo nejaký hrdina grcal jak bačov pes. Spánok sa teda nekoná a tak sa pýtam sparinga, že či spí (že nie) a či bude ešte spať (že nie). Tak reku pobaľme sa a poďme. Je 5:40 ráno a my začíname stúpať naspäť na hrebeň. Pôvodný plán bol začať o siedmej, ale toto bolo to najlepšie rozhodnutie, aké sme mohli urobiť.
A aký bol druhý, respektíve šiesty deň nášho prechodu Nízkych Tatier, to sa dozviete v ďalšom článku 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *