Prechod Nízkych Tatier

Dokončenie prechodu Nízkych Tatier – deň druhý

Ďurková, útulňa – S. Ďurkovej – S. Zámostskej hole – S. Latiborskej hole – Košarisko – Veľká Chochuľa – Hiadeľské s. – s. Hadlanka (po žltej) – Vrchlúka – Donovaly
Vzdialenosť: 28 km
Stúpanie: 1029 m
Klesanie: 1669 m
Úvodný obrázok: www.mapy.hiking.sk

 

Tento deň je druhým v poradí nášho dokončenia a zároveň ide aj o poslednú časť prechodu Nízkych Tatier. Začíname kráčať o 5:40 ráno (dôvod sa dozvieš TU 😀 ), ani neviem, kde je sever, oči mám úzke jak žaba onú. Vydriapeme sa z útulne Ďurková na hrebeň a miesto pozdravenia slnka sa skoro lúčim sama so sebou, lebo môj meniskus mi takú zadelil, že som sa akurát tak pozdravila kameňom…držkou vpred. So spoluturistom sa vytešujeme ako malé deti, že aký máme fasa náskok (plánovali sme vyraziť o siedmej) a že pohodovým tempom sme najneskôr o štvrtej poobede na Donovaloch. Ha, ha haaa. Ja už si ozaj len kilometre a prevýšenie budem pozerať.

Cupkáme si z nohy na nohu, tempo máme slimačie, tu v kolene pichá, tam šľapy bolia, no hotový mrzák je zo mňa. Popri kochaní sa diskutujeme s kolegom, že za predpísaných necelých 9 hodín to určite nedáme. Možno 10, 11? Uvidíme, času máme dosť. Úsek od Latiborskej hole po Veľkú Chochuľu je ako z rozprávky a my si užívame totálnu samotu. Aj napriek neskutočnej nádhere, ktorú mám pred očami, pri Košarisku už mám dosť a neviem si predstaviť, ako to dokončím, keď pred sebou máme ešte 17 kilometrov. V takejto situácii a vlastne celkovo v každej situácii, ktorá mi nie je po chuti, mi vždy pomáha povedať si, že veď to nebude trvať večne 🙂 . V okolí Prašivej sa už premávka zahusťuje a my sme zase za exotov, čo si dajú do Tatier sandále. Každý pohľad upriamený na naše nohy mi spôsobuje menší rehot v mojom vnútri. Isto im nejde do hlavy, ako je možné, že v nich nemáme ponožky. 

Lenže po pár metroch klesania z Prašivej ma pomaly smiech prechádza. Akože, keď vám niekto povie, že ,,nooo, tá Prašivá je taká strmá, no…“, neverte mu. To nie že je strmé, krista jeho. To je skoro kolmé, dlhé jak týždeň pred výplatou a vystlané kamennou suťou, na ktorej som sa niekoľkokrát tak vydrbala, že keby sa len trochu skotúľam, stane sa zo mňa ohnivá guľa a skončím až v jednom z apartmánov na Donovaloch. Najväčšia sranda prichádza, keď zistím, že už si ani pevnú obuv nemôžem obuť, nech sa mi lepšie klesá, keďže chodidlá mám spuchnuté jak po celonočnom záťahu na tancovačke v Očovej. Áno, zas som revala jak tur 

No ale anyway (ako by povedali na Orave), konečne sa po niekoľkých hodinách dostávame do Hiadeľského sedla, kde sa nachádza prameň. V prvom momente mi udrie do očí stupák jak sviňa na Kozí chrbát a začnem sa hádzať o zem, že ja tadiaľ nejdem ani za svet. V tom si spomínam na radu ešte z prvej časti prechodu, kedy mi jeden Český brat radil, aby sme ho obišli po žltej. Ja mu budem asi navždy vďačná za túto radu a odporúčam ju v prípade, ak ste takým istým milovníkom stupákov, ako som ja. Vyprdnite sa na škriabanie na Kozí chrbát, ušetríte si pár vybraných slov. Prichádzame k prameňu a okamžite šupnem nohy do studenej vody, ktorá je v tom momente najlepším liekom pre moje opuchnuté nohy. Povegetíme, doplníme zásoby vody a pohodičkovou žltou značkou a vychádzkovým tempom sa dostávame k sedlu Hadlanka. Táto značka vedie cez les, prevýšenie je minimálne a sotva ho pocítite. 

Zo sedla to máme ešte 7,5 km a ja si hovorím, že miernym klesaním to predsa nejak zvládnem. Aj napriek tomu, že do cieľa je prevýšenie už naozaj veľmi veľmi mierne (na 7,5 km 200 m stúpanie a 350 m klesanie), pri vystúpení na Kečku si potrebujem trochu oddýchnuť. Posadím sa do trávy a mne zrazu vypne nohy ako istič. Ja som nemohla nič, ale že vôbec nič, ani vstať, ani jediný krok prejsť, nič. Tak vyhlasujem, že ja tu teda ostávam a je mi jedno, čo sa bude diať (hrdinka). Spoluturista pochopí vážnosť situácie až keď sa ma snaží postaviť, mne podlomí kolená a už aj som na zemi. Po chvíli kukám na neho a on si môj 10 kilový batoh trepe spredu na seba (na chrbte mal aj svoj, taktiež 10 kg). Ako tak odchádza, tak mi zahlási, že keď si oddýchnem, nech pomaly z nohy na nohu idem. Akože neviem, či som sa niekedy cítila trápnejšie. Možno keď som pred ním ogrcala bistro po tom, ako som sa dusila klobásou 

Tri dlhé kilometre mi nesie batoh a stále má lepšie tempo ako ja. A keď sa na mňa otočí s tými dvomi 10 kilovými batohmi na sebe a hodí na mňa ten jeho nechutne krásny americký úsmev, v tom momente mám chuť všetku svoju turistickú výbavu spáliť a seba zahrabať do kopy hnoja. Zvyšné približne 4 km značka vedie lesom, kde tu je nejaký kopček, ale v zásade nič hrozné. Po úmorných 13 hodinách prichádzame na asfaltovú cestu a ja mám neskutočnú túžbu sa rozplakať (zase). Samozrejme, že posledný autobus o pol piatej sme nestihli, pretože na Donovaly prichádzame približne o siedmej večer.Rezervujeme si apartmán a po americko-slovenskej večeri (burger a šúľance) s flectorovým drinkom odpadávame do ríše snov jak hnilé hrušky. 

Za mňa, či už ste turista taký, onaký, makový, pokiaľ máte odhodlanie, určite vám túto viacdňovú túru odporúčam, dá vám to veľmi veľa. 

P.S. Ešte vyčkajte, bude zhrnutie! 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *