Prechod Nízkych Tatier

Prechod Nízkych Tatier – deň tretí

Trasa: Ramža – s. za Lenivou – Čertovica, motorest – Kumštové s. – Ch. gen. M. R. Štefánika
Vzdialenosť: 15.7 km
Stúpanie: 1028 m
Klesanie: 565 m
Úvodný obrázok: www.mapy.hiking.sk

 

Tretí deň sa zdá byť vzdialenostne, prevýšením a aj počasím najpohodovejší zo všetkých. A tak aj bolo. Svieži ranný vzduch po parádnom spánku na doskách (bez irónie…fakt…naozaj!) mi napovedal, že ,,dneska by to šlo“. Popakujeme veci, zohrejeme sa teplým čajom, doplníme vodu a môžeme vyraziť lesnou cestičkou. Od Ramže po rázcestník sedlo za Lenivou je to môj ,,obľúbený“ hore-dole úsek, takže zo mňa občas lezú slová dlaždiča, lebo po tej predchádzajúcej 12 h túre som mala klesania, stúpania a stromov, ktoré si to namierili padnúť rovno na turistický chodník, akurát tak dosť. Navyše chytám svoju prvú vážnu krízu. Ts, že krízu… Revala som jak taký tur  V noci mi asi nejaké zdrogované lesné víly od rozkoše poprestavovali popruhy na batohu, čo sa začína po chvíli prejavovať. Najprv sa snažím bolesť v ramenách od batohu ignorovať, že veď to prejde, ale 12 kg je 12 kg, navyše keď kráčate hore-dole. Jasné, že bolesť neustáva, len sa stupňuje, ale ja sa aj napriek tomu snažím tváriť jak Silvester Stalone, že to dám. Ha, po pár metroch už rumázgam jak keby Onur poslal Šeherezádu do riti. Našťastie ve dvou se to lépe táhne a tak po utretí sĺz a novom nastavení popruhov od môjho sparinga sa mi kráča o 100% lepšie. Bolesť ustáva, sopel je utretý, môžeme kráčať ďalej.

Po približne dvoch hodinách a piatich úmorných kilometroch (áno, pre mňa úmorných, ty horská koza! 😀 ) prichádzame do sedla za Lenivou, odkiaľ vedie 2 km cesta až na Čertovicu. Odtiaľ to je približne pol hodinka veľmi miernym klesaním, žiadny popadaný prales, ale široká pohodlná cesta. Človek by si aj povedal, že aká paráda, konečne. Prd makový, koleno pichá! Však ja ti dám, počkaj, vytiahnem ten analgetický prášok v motoreste!  Okolo pol jedenástej dokrívam do reštaurácie, nohy potrebujú nový look – t.j. vymeniť modré leukoplasty za zelené, veď som nejaké to kakauko. No a čo, že sú celé od prachu, blata a dodriapané od malinčia. Ozaj, na kerú mater som si nohy holila?! Spolubojovník s nejakým tým chlpom na nohe (rozumej šimpanz sa môže ísť hanbiť do kúta) ani škrabanček, za to ja vyzerám, ako keby ma hodili do klietky s tigrom.

Ok, estetiku máme za sebou, ide sa jesť. Kurník, to bola Ameeeeerika. Po sáčkovej polievke (vraj kačacia), sáčkových cestovinách (mmmmm, 4 druhy syra), proteínových tyčinkách a iných dobrotách je jedlo z kuchyne niečo, za čo by som sa postavila do ringu. Áno, na toto mi stačí len dva a pol dňa, ale kto ma pozná, ten vie.

Teraz trochu odskočím, ale je zaujímavé pozorovať, ako človek na takomto long traile zmení názor na veci, či situácie. Vadí ti tvrdší/mäkší matrac? Vyskúšaj si spanie na drevených doskách (aj keď pre mňa to bolo pohodlné 😀 ).
Vifonka? Niežeby som bola prototypom zdravo sa stravujúceho človeka, ale čo je veľa to je málo, toto fakt e-e. Teraz? Po 12 h túre sa po nej len tak zaprášilo a nebyť únavy, varím ešte jednu, len ma vyplo.Tričko? Neexistovalo, aby som mala tričko na sebe viac ako jedenkrát bez oprania. Ha! Tretí deň turistikovania a ja som stále v tom istom ako prvý deň. Kvôli ušetreniu miesta a váhy v batohu mám so sebou iba 3 tenké tričká (1 merino na turistiku, 1 tenké termo na spanie a 1 na cestu domov vlakom, nech tam nesmrdím jak bzdocha). Totižto keď sme sa balili, sparing ma presviedčal, že ,,uvidíš, bude to ok, čítal som článok, že merino…“. V hlave mi medzitým ide: ,,Ic mi do riti s tvojimi článkami, keď budem smrdieť jak hovno, ešte k tomu aj spotené!“  A ono nič! Najprv som tomu nechcela veriť, ale prešla som v ňom 55 km bez oprania, sprchu som nevidela ani sekundu, o potení asi hovoriť nemusím a fakt som nesmrdela. Aj ma musel povinne ňuchať, že či ozaj nič, lebo som nechcela veriť. Kto nevyskúšal merino vlnu, nevie čo je život! 

Z Čertovice to máme asi tak 9 km do cieľa a jak rátam tak rátam, ak nás búrka nezastihne, o 16tej by sme mali byť na Štefánikovej chate. Vydriapať sa z motorestu na hrebeň s plným pupkom mi dalo zabrať, nakoľko bolo pravé poludnie a pieklo jak uderené. A čo si budeme, strmé to bolo ako hovado! Fuj, ja a tieto strmáky asi nikdy nebudeme kamoši. Konečne sa tam vytrepem, teším sa, že sa môžeme prvýkrát kochať po tých búrkach a hmlách a ono prídu čierne mračná? Ako všetci vieme, na hrebeni ti ani svätená voda nepomôže a tak hádžeme debatu, že čo teraz. Zídeme naspäť a prečkáme (panenko skákavá len to nie!), alebo kopneme do vrtule a dáme to? Okom dr. Iľka odsledujeme mraky a rozhodneme sa pokračovať. Škoda, že musíme fofrovať, lebo tento úsek je nádherný! 

Okolo štvrtej poobede prichádzame na chatu, ubytujeme sa a potom to príde. SPRCHA! Ľudze moji, ta to dačo neskutočne! Ani sa mi odísť nechcelo… Nuž ale žalúdok sa začína ozývať a tak treba doplniť stratené kalórie. Inak, ak tam niekedy pôjdete či už prvýkrát, alebo opakovane, určite si dajte horúcu čokoládu, je výborná! Ja som ju mala trikrát 

O takej siedmej večer nám vychádza slniečko, a tak sa ideme prejsť okolo chaty a len tak si vegetíme. Za hodinku mi feši zahlási, že on je hladný. ,,Ti práši? Veď na Čertovici si mal 2 hlavné jedlá, keď sme prišli na Štefáničku, tak ďalšie a teraz zas? Chlapče zlatý, mať tak tvoj metabolizmus…“ No dobre no, čo s tebou, tak sa teda obetujem a dám si ten vyprážaný syr  Po tejto kalorickej bombe nám už len ostáva odplaziť sa do izby a ponoriť sa do ríše snov…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *