Prechod Nízkych Tatier

Prechod Nízkych Tatier – deň štvrtý

Asi ste si všimli, že pod nadpisom nie je trasa, ktorú sme v tento deň absolovali. Prečo, to sa dozviete v článku 
Po troch dňoch bez sprchy, kedy ste stredobodom vesmíru akurát tak pre hovnomuchy a následnej očiste, sa cítim ako znovuzrodená. Navyše spánok bol parádny, raňajky máme výdatné, trasa je více méně po hrebeni a tak sa zdalo, že dnešný deň bude super. V duchu si hovorím, že jediná vec, čo by nám to azda mohlo prekaziť, je zlé počasie. Iné faktory nepripadali do úvahy. Síce sa hovorí, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista, ale čo si budeme hovoriť. Keď sa máš hodiny driapať po tých mokrých skalách, nevidíš si na špičky, čo je taká hmla, a výhľady sú 0,0 (slovom nula celá nula prd), nikdy nepovieš ,,jáááj ja krava/hňup, aké mám zlé oblečenie..“. Skôr to okomentuješ štýlom ,,drbnuté počasie, aby to šlak trafil!“

Len čo vyjdeme z chaty, už aj pakujeme naspäť si vymeniť oblečenie. Ja herečka som si myslela, že na Ďumbierík to dám pekne v kraťasoch. Vietor, hmla, mrholenie a zima jak v psinci ma presvedčili, že nedám a už aj som naťahovala legíny. Za Štefáničkou sa nám trochu ,,vyčasí“, teda ak sa tak dá nazvať to dočasné rozplynutie hmly, kým sme prišli na Krúpovo sedlo. Mraky v pozadí, ktoré išli v smere našej trasy, mi však nádej na slnečný deň nedávali. Taktiež spolušľapajúci Los Americanos akosi mlčal a keď som sa ho niečo opýtala, odpovedal iba jednoslovne. ,,Výborne, to s tebou mám stráviť takmer 20 km?“, hovorím si v duchu. Ale veď čo, nech je zdutý, ja tiež nie som každý deň panenka Mária. Pred Krúpovym sedlom to už nevydržím a policajným výsluchom z neho páčim, čo mu je. Vraj nechcel povedať, aby som nerobila paniku, ale že ho bolí hrdlo už od rána. ,,Krásička! Ok, buď zídeme z Krúpoveho sedla dole do Jasnej, alebo prídeme na Chopok a lanovkou sa zvezieme do Jasnej a končíme. Vraj ,,Nerob paniku, nič mi nie je, to dám až na Ďurkovú.“ A ja si zas idem v lebeni ,,Môj zlatý, ja sa nebojím, že to nedáš, ale kto ťa bude počúvať celú cestu, jak skuvíňaš pri každom prehltnutí?“  Navyše začalo liať a tak sa bavíme, či aspoň vyjdeme na Ďumbier, alebo 💩 to pes, ideme na Chopok a potom to teda skúsime nejak smerom na Ďurkovú. Ešte sme ani diskusiu poriadne neotvorili, už do neho hustím, že ideme hore, keď už je tu, nech vidí, že na to máme. Za chvíľu som už mrnčala jak rozmaznaný fagan, že na čo je toto dobré, aj tak je prd makový vidno, môžem sa na to vy💩, celá turistika, v nákupnom centre na káve by sa mi to nestalo, atď…

Vnútorné prachové zrnko nádeje do mňa stále hučalo, že veď možno na vrchole sa vyjasní, ako to občas býva. Ha! Hore ešte väčšia hmla, vietor silnejší a dážď intenzívnejší (viď foto, pozn. Kakauka). Urobili sme cvak a ,,rýchlo“ dole. Pri schádzaní si premietam, aké krásne počasie bolo v októbri 2017, keď som sa sem sama vybrala (mimochodom, o tri dni na to som stretla tento môj americký zázrak – článok TU). Síce vtedy sa neskôr tiež zatiahlo, ale prvá pol hoďka bola ukážková a hlavne potom nebol žiadny dážď. Spomínam, spomínam a zrazu sa mi vynorila spomienka, ako ma začalo pri zostupe z Ďumbiera pichať v kolene a túru som musela predčasne ukončiť na Chopku. Boa jeho, to bola bolesť, už by som to nechcela zažiť. A viete čo? Presne na tom istom mieste, akurát kolená sa vymenili, len o niekoľko mesiacov neskôr, drb… Pichanie v kolene, fasa! Tak nakoniec skuvíňanie nejde od neho, ale odo mňa a úsek po Chopok je pre mňa čisté utrpenie. Tak mu vravím, že ak už neskončíme kvôli jeho hrdlu, možno že budeme musieť skončiť kvôli môjmu kolenu.

Obaja zdeptaní a ponorení do vlastných myšlienok ticho kráčame (teda on ticho kráčal, u mňa to bolo čo krok, to ,,au“  ). Stallone sa vo mne nezaprel a tak hrdinsky mi ide v hlave, že ,,ok, prídeme na Chopok, dám si ,,prášky“, prečkáme dážď, osušíme sa a pokračujeme.“ Osud mal toho už asi plné zuby, že čo stále špekulujeme, keď všetko je úplne na hovno a tak zapríčinil, že v momente, kedy som mala tamtú hrdinskú myšlienku v hlave, kolega sa strepal na tých mokrých skalách a na jednej z nich si rozsekol prst. V poriadku, teraz už fakt končíme.

Doťapkáme sa do predčasného cieľa a aha ho, technická údržba lanoviek, nepremávajú  Ja som myslela, že ma vystre… No nič, počkáme, kým zaberú prášky a dážď trochu ustane, prezlečieme sa do suchého a dáme si to na pešo dole do Jasnej. Pri predstave, že mám ešte hodinu a trištvrte zostupovať s hentým rozgajdaným kolenom, mi až prišlo smiešno. Neviem, asi to bol nejaký debilný obranný mechanizmus môjho tela, aby to tam so mnou nešvihlo od zúfalstva. Nakoniec nám cesta dole trvá vyše 2,5 hodiny. Zmorení, unavení, trochu sklamaní, ale šťastní, že sme to prežili, vezieme sa vláčikom domov, kde sa može začať proces regenerácie. Akože po schodoch som nemohla chodiť zopár dní. Vzhľadom na vyššie spomenuté okolnosti mám z tohto dňa akurát tak tri fotky, ktoré som dala do fotogalérie. Takže zhrnutie štvrtého, teda pre nás posledného dňa:

Trasa: Chata gen. M. R. Štefánika – Krúpovo s. – Ďumbier – Krúpovo s. – Chopok, rázc. – Luková – Pod Orlou Skalou – Mikulášska ch.
Vzdialenosť: 13,6 km
Stúpanie: 616 m
Klesanie: 1206 m
Úvodný obrázok: www.mapy.hiking.sk

P.S. Ešte vyčkajte, my sme sa totižto o nejaký čas vybrali to dokončiť 😀 Potom na záver bude aj kompletné zhrnutie celej túry, prejdená vzdialenosť, prevýšenia, strašné múdrosti a tak 😀
P.S.2 Nedajte sa oklamať tou vytešenou fotkou, že všetko bolo super, sranda, fááájn. To som pod liekmi 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *