Prechod Nízkych Tatier

Prechod Nízkych Tatier – deň druhý

Trasa: Andrejcová, útulňa – Priehybka – S. Priehyba – Oravcová, s. – Homôlka, s. – Ramža, útulňa
Vzdialenosť: 20.5 km
Stúpanie: 1102 m
Klesanie: 1245 m
Úvodný obrázok: www.mapy.hiking.sk

 

Po noci strávenej v Andrejcovej útulni vstaneme ráno o 6:00 vyspatí do ružova, dáme si chutné raňajky a začíname pakovať veci. Plánovač trasy na dnes ukazuje čas túry 6 hodín a 35 minút, ale chlapík z útulne vraví, nech rátame tak približne 8 h. V pohode, vždy lepšie ako včerajších 9,5 h. Treba nám vyraziť skôr, lebo na dnešok hlásia búrky, no kým sa najeme, pobalíme, vykonáme hygienu a vyrazíme, už aj je pol deviatej. Nevadí, veď okolo štvrtej poobede by sme mali byť na útulni Ramža.

Prvé kilometre sa nám šliape super, slniečko svieti a len sem-tam sa objavuje nejaký ten obláčik. Aj napriek 12 kg a 16 kg ťažkým batohom si užívame túru a s ľahkosťou labzujeme po kopcoch. Avšak radosť netrvá dlho, lebo sa dostávame do ,,hore-dole“ pásma a ja začínam menovať zopár svätých aj s vybranými slovami. Po predchádzajúcom dni plnom dažďa je všetko mokré, šmykľavé a blato je pripravené tak akurát na ženské zápasy v bahne. Akoby nestačilo, na trase je polom, na ktorý sme síce boli upozornení, avšak netušila som, že súčasťou prechodu Nízkych Tatier je aj tréning parkouru zdarma!  Pomaly každý meter musíme prekonávať popadané veľké stromy, ktoré sa navyše šmýkajú jak prasa. Dokonca raz som skoro mala nechcený sex so stromom! Keď sa ho snažím preliezť, noha sa mi zrazu šmykne na blate, zapieram sa do paličiek silou Ramba a moja onááá sa ocitá tak 1 cm nad ulomeným ostrým pozostatkom konára  Ľudze moji, ta ja som skoro tote titanove paličky zlomila… Našťastie spoluturista vyhodnocuje moje jačanie správne a ide ma vyslobodiť z tejto erotickej, mierne masochistickej situácie (kto má záujem, poskytnem GPS stromu. Len radšej žiadne mená, žiadne city…).

Pozeráme na hodinky a je nám jasné, že za 6,5 h to nedáme a ani za 8 h. Hm, možno 9? Uvidíme… Schádzame do pásma lesa a nad hlavami nám začína hrmieť. Už poučení z predchádzajúceho dňa, že keď sa objavia malé kvapky, príde aj sviňa dážď, vyhliadneme si stromy, kde by nás nemusel trafiť blesk a staviame provizórny prístrešok z nepremokavej plachty na stan (aspoň na niečo sme ho využili, nakoľko nocľahárne boli prázdne 🙂 ). Lejak trvá tak pol hodinu, po skončení balíme veci a ideme ďalej. Kráčame vyššie do pásma kosodreviny, prekonávame nejaké tie kopce a aj kúsok holiny. Nad hlavou sa nám zjavuje ďalší mrak, pričom v pozadí je počuť hromy. No nič, musíme zísť nižšie do pásma lesa, ešte sa necítime na to byť trafení bleskom. Síce nám to zase pridá nejaké tie minútky navyše (lebo zísť dole, postaviť prístrešok, prečkať búrku, zložiť prístrešok a vydriapať sa naspäť hore), ale lepšie prísť do útulne neskôr, ako nikdy. Unavení a vyčerpaní sledujeme každú chvíľu mapu a Ramža sa stále zdá v nedohľadne. V lese už je skoro tma a tak si začíname pospevovať, aby aj mackovia o nás vedeli. Akože toho jedného, čo sa vyložil hore na kopci vedľa turistického chodníka, by som stretnúť nechcela, to bol iný náklad.

Polozdechlí konečne prichádzame pred deviatou večer po dvanástich hodinách na Ramžu a varíme to najchutnejšie jedlo – Vifonku a sáčkové cestoviny (Quatro Formaggi 😀 ). Po vyše 40 km za 2 dni som sa cítila ako na luxusnej večeri v päťhviezdičkovom hoteli. A spanie na drevených doskách? Najváááác, čo môžeš svojmu chrbtu poskytnúť  Ale mne sa spalo naozaj výborne, lebo nafukovacia karimatka od Zajo (klik TU)  je ako obláááááčik… Fotiek z tohto dňa veľa nemám, vzhľadom na počasie a menšiu krízu, ktorá ma pochytila 🙂 Ozaj, keby niekoho zaujímalo. Nie, nesprchovali sme sa už 2 dni, vlhčené vreckovky to istia…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *