Taliansko

Výstup pod Etnu

Na Sicíliu som sa dostala, jak sa povie, že ako slepé kura k zrnu. Keď som sa dodusila v bistre vo Vysokých Tatrách, tak pri nezáväznej debate mi môj nový kamoš spomenul, že má v pláne ísť aj do Talianska. ,,Ten sa má, takto si čavargovať…“ – ide mi v mysli a po čase to vypustím z hlavy. Po tom, ako som ho po túre v Slovenskom raji odviezla na vlakovú stanicu, sme ostali v kontakte aj naďalej. O niekoľko dní, kedy už bol na cestách sám, sa ma jedného dňa opýtal, či chcem ísť s ním do Talianska. Keďže mňa na takéto veci netreba dvakrát nahovárať, moja odpoveď bola jasná. Aj ma lákalo ho ešte vidieť, nakoľko to bola jeho posledná destinácia v Európe, odkiaľ potom letel domov. Zvedavci, vyvrcholenie máte pod obrázkami 😀

Výstup pod Etnu

Začiatok túry: Strada Provinciale 92, Nicolosi, Catania
GPS: 37°41’59.1″N 14°59’57.5″E

Po prílete do Catanie prehľadávam Google, že čo také zaujímavé sa tu dá vidieť a zrazu v hlave blik… Nie je náhodou niekde v blízkosti sopka Etna? Ha, je… a len 30 km od nás. Zisťujem možnosti a informácie ako sa tam dostať. Sopka je vysoká 3324 m a priamo na vrchol sa dá ísť len s vodcom (pozor, nezameniť si to so slovenským voccom Magiánom) a s vybavením. Štartuje sa z nadmorskej výšky 1900 m (resp. 2500 m.n.m., ak si prdel vyveziete lanovkou), takže predstava výstupu sa mi rozplynula, lebo ja som si sem prišla oddýchnuť, nie vyzvať moje srdce na kolaps 😀 Napriek tomu mi to stále nedalo a tak som vyhlásila, že veď sa na ňu pozrieme aspoň zospodu a môžeme sa pomotať po okolí.
Večer pred výletom nastavíme budík a ide sa spať. Teda, to som si myslela. Nakoľko pod oknami sme mali dva bary a to, čo sa tam dialo, by sa dalo prirovnať vypusteniu celej ZOO po dvadsiatich rokoch, tak sme veľa toho nenaspali. Autobus zo stanice do Nicolosi odchádza o 8,15 a išiel iba raz denne, takže bolo treba vstať o pol siedmej. Zrazu ma preberie to, ako náčelník stepná koza (môj nový kamoš Amík, pozn. kakauka) treskne po mobile a v tom momente je budík zrušený ako žiadosť na byt. Po konštruktívnej debate (rozumej – mrmleme nejaké slová so zalepenými očami) sa dohadujeme, že nikam nejdeme. Navyše večer sme boli pozvaní na párty, takže nevyspatí a unavení po túre by sme mohli ísť akurát tak do p… ostele a nie hýriť. Pretáčam sa na druhý bok a v hlave mi ide: ,,Čo ti šibe, vstávaj. Kedy sa sem zase vrátiš? Kedy budeš mať možnosť vidieť aktívnu sopku? Je ti prednejšia párty, alebo zážitok na celý život v podobe krásnych výhľadov?“ Kolegu sa ešte raz opýtam, či predsa len nejdeme, no odpoveď je nie. Kurnik šopa, našla som ťa vo Vysokých Tatrách, tak hraj na tie nohy a masti z postele von! – pomyslím si. Mrvím sa ešte nejakú chvíľu, zaspať sa mi už nedá, lebo nadšenie z túry (práve zrušenej) bolo príliš veľké. Ok, ty si kľudne spi, Amíku. Ja idem sama, vidíme sa večer… Nakoniec mu to nedá a začne sa obliekať, lebo že čo ak sa mi niečo stane a bla bla. Môj zlatý, ja som behala po horách jak kamzík (ok, teraz už som taká jalovica) v čase, keď ty si ťahal gumeného káčera za sebou 😀
Vyberieme sa na stanicu, ktorú sme mali asi 10 minút peši od hotela a nájdeme náš autobus. Po chvíli jazdy sa tam začne rozdrapovať jeden premotivovaný talian, ktorý príliš aktívne rozpráva o Etne a o výstupe na ňu. Neskôr mi došlo, že jeho práca je nalákať turistov, ktorí idú na Etnu, aby si zaplatili sprievodcu, ktorý ich vezme do nadmorskej výšky cca 2700 m. Akože manipuláciu mal zvládnutú dobre, lebo skoro sme mu tie dukáty dali. Ale nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme po svojom a dobre sme urobili. Totižto túra so sprievodcom spočíva v tom, že autobus vás dovezie do výšky 1900 m, tam prestúpite do autobusu, alebo tereňáku a serpentínovo vás bude voziť do výšky cca 2700 m, pričom tu vystúpite, pomotáte sa, oni niečo klábosia, tam vystúpite, pomotáte sa a zas niečo trepú. Jupí… Ďalšou možnosťou je vyvezenie sa lanovkou do výšky 2500 m. Akože keď máte meniskus v prdeli, tak prečo nie, choďte do toho. Ale mne chýbalo už to moje pyskovanie, trochu sa zapotiť a na konci si vychutnať výhľady, ktoré majú práve vtedy pre mňa hodnotu.
Cestičiek tam bolo plnú onú, tak si vyberáme tú najpriamejšiu (a teda aj najstrmšiu), ktorá vedie popod lanovku. Akože nebolo to med lízať, lebo chôdza po vulkanických kameňoch sa úplne líši od klasických turistických chodníkov. Nakoľko kamene sú veľmi ostré, tak aj pri nevinnom pošmyknutí môžete skončiť s dorezanými rukami, tvárou a kadečím iným. Aj moje Salomony dostali celkom zabrať, takže ak sa tam náhodou niekedy vyberiete, vezmite si obuv s tvrdšou až tvrdou podrážkou a takú, ktorú vám nebude ľúto zasviniť od prachu a možno aj trochu zničiť.
No, takže… Stúpame, ja klasika – fučím a pomedzi to sa rozdrapujem, že na čo toto všetko bolo dobré a tak. Aj keď mi to prišlo ako posledné chvíle v mojom živote, nakoniec to nie je také hrozné. Trochu ma vydesili naši hostitelia na hoteli, lebo vraj je to strašne náročné, veľmi strmé a nebezpečné. Ha, choď na Choč a potom mi niečo hovor o strmosti… Miesto spomínaných 2 hodín to dávame za 1 h 30 min aj s 15 min vegetom a to ja naozaj nie som časovkár (veď sa na mňa pozrite 😀 ).
Docapkáme k chate pri lanovke, vraj 2500 m.n.m. Ľudí tam bolo ako hnoja, tak som sa aj bála, že nebude kde povegetiť. Ale tá sopka a jej okolie je tak obrovská, že by sa tam asi aj milión ľudí vedelo stratiť. A hlavne, stačilo vyjsť asi 150 metrov nad chatu a zrazu nikde nikoho. Takže nakoniec je z toho hodinové posedenie, kedy mám mala pocit, že sme na celej Etne úplne sami. A tak čo by som vám k tomu viac napísala… No nič, sčapkáme dole na parkovisko, autobus nás odvezie späť do mesta a po príchode do hotela nás vyplo jak istič. Cataniu a výlet na sopku Etna vysoko a vrelo odporúčam.

Zážitok na pobavenie

Išli sme partia na večeru a dofičí k nám cyklista, že ako sa máme, či sa nám tu páči a či je všetko v poriadku. Ešte si hovorím, že aký milý, že sa tak zaujíma, či sú turisti v jeho meste spokojní. Keď sa mu začali oči pretáčať jak ciferníky a začal šahať do vačku, pričom hovoril, že by nám vedel pomôcť s tým, aby sme sa mali lepšie, radšej sme sa pobrali. Ale keby vám bolo treba, viete, kam máte ísť 😀

A čo kakauko a Amík?

,,Všetko má svoj začiatok a všetko má svoj koniec…“- pomyslím si posledné ráno na Sicílii a šikovne balím veci do batohu. Cesta vlakom do Palerma, odkiaľ nám obom leteli lietadlá domov (každému na opačnú stranu sveta), bola tichá. Nie nudná, že by sme si nemali čo povedať. Ale taká tá tichá, kedy pozeráte na rýchlo sa mihajúce talianske vinice a spracovávate zážitky, pocity a snažíte sa čo najviac premýšľať nad realitou, ktorá vás čaká doma. A to všetko len preto, aby ste vytesnili z hlavy myšlienku na to, ako si za pár hodín zakývate poslednýkrát. Po príchode na letisko sme išli nájsť môj gate, nakoľko môj let bol skôr a bola to moja prvá cesta lietadlom osamote. O emotívnej rozlúčke vám asi písať nemusím, ale ešte aj teraz pri písaní sa mi z vtedajších pocitov zalesknú oči (prd, revem jak tur). Aj slzy boli, aj sľuby boli. ,,Neboj, ostaneme v kontakte, budem ti písať každý deň…“ – hovorí Amík, zatiaľ čo ja si utieram sopel do rukáva. ,,No jasné, za dva týždne už ani nebudeš vedieť, ako sa volám…“ – vravím si v duchu, na čo spustím ďalší rev. Začína sa boarding a ja púšťam jeho ruku sťa Rose púšťa tú Jackovu v Titanicu 😀 – navždy (vtedy som si to myslela). Švihám si to cez ten tunel do lietadla a viem, že sa nesmiem otočiť. No a ako to celé dopadlo? Za dva týždne od príletu domov som si kúpila letenku do Ameriky 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *